Analýza hry One Minute to Midnight

One Minute to Midnight je miniatúrna real-time stratégia s nezvyčajnou myšlienkou, ktorú vytvoril britský vývojár George Ing. V roku 2014 vyhrala súťaž Get Into Games Challenge 2014 časopisu Edge. Hru je možné zahrať si online zdarma na stránke autora.

Prvým náznakom o téme hry je jej samotný názov. Ten je referenciou na takzvané “Hodiny súdneho dňa“ („The Doomsday Clock“), symbolické hodiny reprezentujúce čas zostávajúci do možnej politicky spôsobenej globálnej katastrofy. Tieto hodiny, ktoré visia na stene kancelárie Chicagskej univerzity, sa od roku 1947 pravidelne nastavujú podľa udalostí vo svete ohľadom atómových zbraní, klimatických zmien a potenciálne nebezpečných technológií pre ľudstvo. Čím bližie je čas na hodinách k polnoci, tým bližšie je podľa vedcov svet ku katastrofe. Naposledy boli hodiny nastavené 14. januára 2014 na čas päť minút pred dvanástou.

Hra sa začína v dystopickej budúcnosti v roku 2029. Ako sa dozvedáme z jednoduchého čierneho textu na obrazovke, Európska únia skolabovala, USA, Čína a Japonsko majú vážne problémy, a na Strednom východe panuje chaos. Svet zúfalo potrebuje nového vodcu.

Tým sa má stať práve hráč. Aby ho ale vlády začali počúvať, musí začať revolúciu.

Cieľom každého levelu je obsadiť všetky budovy v meste prívržencami revolúcie. Ovládanie je veľmi jednoduché a intuitívne – na začiatku hráč kliknutím vyberie budovu, kde revolúcia začne, a potom vysiela prívržencov do ďalších budov ťahaním myškou. Po úspešnom obsadení sa budova zafarbí na oranžovo a zavesia sa na ňu plagáty s heslami nášho hnutia. Pritom musí hráč poraziť a asimilovať ostatné revolučné hnutia, ktoré sa snažia ovládnuť to isté mesto.

Zaujímavé je aj grafické a zvukové spracovanie hry. Na prvý pohľad sa One Minute to Midnight tvári ako jednoduchá nevinná hra o obsadzovaní budov. Využíva minimalistickú grafiku v izometrickom štýle, plnú tlmených pastelových farieb a jemných animácií. Tú dopĺňa pokojná ambientná hudba. Na prvý pohľad hra pôsobí veľmi upokojujúco a príjemne. Keď sa ale hráč započúva, zistí, že pri obsadzovaní nových budov sa pozadí ozývajú výkriky, rozbíjanie skla, policajné sirény a zvuky ohňa, a hra okamžite nadobudne oveľa temnejší podtón. A krátky text na konci každého levelu je úplne samostatná kapitola.

Zaujímavým detailom sú ohňostroje, ktoré vybuchujú pri postupe do ďalšieho levelu. Ostáva nám len hádať, či zámerne alebo nie, ale tie jednoznačne evokujú slová Silvester a polnoc, ktorá sa spomína v názve hry.

Prvých pár levelov sa nesie v optimistickom duchu. Svet je na pokraji katastrofy, a hráč ho pomáha zachrániť. Na konci každého levelu mu hra oznámi, aký vplyv mal na situáciu vo svete, a povzbudí ho, aby sa snažil ďalej.

Ako však hra postupuje, pomaly a nenápadne sa začne meniť.

Postupne do hry pribúdajú čoraz agresívnejšie taktiky na získavanie nových prívržencov – pribudnú budovy ako Letisko, ktoré umožňuje zhadzovať letáky na „nepriateľské“ budovy, alebo Vysielač, ktorý presviedča okoloidúcich o hráčovej pravde. A kvôli stúpajúcej náročnosti ich hráč musí použiť, ak chce vyhrať.

Ako revolúcia rastie, aj správy na konci každého levelu začínajú byť temnejšie. Hra nás povzbudzuje, že "správne myšlienky sa oplatí ľuďom vnútiť". Oznamuje nám, že niektoré milície nášho revolučného hnutia zhabali peniaze okupovaných bánk - ale to je v poriadku, pretože úplne sami meníme svet a bolo by nefér, keby sme za to neboli odmenení. Členstvo vášho výkonného výboru je odrazu vyberané na základe osobnej lojality, ale aj to je v poriadku - je to jediný spôsob, ako byť v bezpečí pred zradcami. V tejto chvíli veľa ľudí napadne výrok Lorda Actona: "Moc kazí, a absolútna moc kazí absolútne." Hráč si postupne začne uvedomovať, že hoci začal hrať ako kladná postava, už ňou nie je, a nedá sa povedať, kedy presne tá zmena nastala.

a

Hra sa končí víťazstvom revolúcie. To však vôbec nepôsobí víťazoslávne, ale skôr desivo. Správy v posledných dvoch leveloch - s veľavravnými názvami "Nemohlo sa to stať tu" a "Osud revolúcie" - nám oznamujú, že naše hnutie získalo moc a porazilo „prehnitú elitu“, ktorá vládla predtým; je to "hlas ľudu", a bude udržiavať poriadok. Ubezpečuje nás, že vždy budú existovať ľudia, ktorí nechápu našu víziu. Ale vieme, že pokrok je v ich záujme, a vláda menšiny pomôže zabezpečiť dosiahnuté pokroky. Svitá nový poriadok.

Hra končí, a hráč ostáva sedieť na stoličke s vedomím, že jeho revolúcia, ktorá mala zvrhnúť skorumpovanú menšinovú vládu, nakoniec ironicky vytvorila úplne rovnakú.

Napriek malému rozsahu a jednoduchej mechanike sa hre One Minute to Midnight podarilo veľmi efektívne zobraziť nebezpečenstvá populizmu a reakcionárskeho myslenia. Ukázala, aké ľahké je urobiť morálny ústupok "pre lepšie dobro", a potom ďalší, až sa nakoniec nenápadne staneme presne tým, proti čomu bojujeme. A že táto zmena často nastane tak postupne a nenápadne, že si ju často všimneme, až keď je neskoro. Ilustruje, aké ťažké je poučiť sa z minulosti, a tiež nám umožňuje do istej miery vžiť sa do situáciu diktátorov - ukazuje nám, že nikto sa nesnaží byť zlý z princípu. Len robí rozhodnutia, ktoré boli z istého uhla pohľadu správne.

Napriek tomu, že One Minute to Midnight sa dá sa dohrať do konca za jeden večer, jej myšlienka zostane s hráčom oveľa dlhšie.